Lišajníky
Lišajník predstavuje symbiózu hubových vláken s niektorými riasami alebo sinicami. Hlavnou zložkou lišajníka je huba (nazýva sa mykobiont), ktorá dodáva vodu a minerálne látky. Riasa alebo sinica (nazýva sa fotobiont) tvorí vo fotosyntéze cukry a iné organické zlúčeniny. Lišajníky sa rozmnožujú výnimočne pohlavne, častejšie úlomkami stielky, ktorá môže mať rôzny tvar:
- kôrovitá - nedá sa oddeliť od podkladu bez poškodenia
- lupeňovitá - o podklad sa prichytáva na viacerých miestach
- kríčkovitá - k podkladu je prichytená na jednom mieste
- slizovitá - má rôsolovitú konzistenciu a neurčitý tvar
Výskyt a význam lišajníkov
Lišajníky sú z pohľadu niektorých vedcov fylogeneticky pomerne mladé organizmy. Vychádza sa pritom z toho, že sa nenašli ich staršie fosílne nálezy. Prinajmenšom ale niektoré druhy musia byť hodne staré, lebo v súčasnosti sa vyskytujú na vzdialených miestach (napr. pľuzgierka islandská (Cetraria islandica) sa vyskytuje na severnom póle, v tropických horách, a aj na južnom póle). Rozšírenie niektorých druhov dokonca naznačuje, že sa v minulosti museli na Zemi objaviť ešte pred rozpadom Gondwany.Predpokladá sa, že vo svete sa nachádza približne 20 000 druhov lišajníkov. Na Slovensku je ich známych zhruba 1500.
Lišajníky osídľujú extrémne stanovištia a sú dôležitým zdrojom výživy pre živočíchy, ktoré v takýchto nehostinných podmienkach žijú (hlavne soby). Neznášajú však znečistené prostredie, a preto sú prirodzenými bioindikátormi čistoty životného prostredia. Na Slovensku vplyvom znečistenia vyhynulo už asi 40% druhov lichenizovaných húb a ostatné sú ohrozené. Len málo druhom sa darí aj v takýchto podmienkach.
V prírode hrajú lišajníky dôležitú úlohu v prirodzených ekosystémoch, lebo tvorbou rôznych organických kyselín narúšajú skalný podklad a začínajú proces tvorby pôdy. Využívajú sa vo farbiarstve, voňavkárstve, v ľudovom liečiteľstve. Majú fungicídne (ich výlučky zabíjajú škodlivé huby) a cytostatické účinky (zabraňujú rastu nádorových buniek).
Ich negatívnou stránkou je to, že svojou aktivitou nenarúšajú len prirodzený skalný podklad, ale môžu takto narúšať aj budovy alebo kultúrne pamiatky (sochy a pod.). Tieto objekty však v súčasnosti viac poškodzujú kyslé dažde.